Blúdim sám po modrom mori,
bez cieľa a bez kotvy,
dve modré čajky sadli mi na plecia,
a ťahajú ma k zemi.
Svojimi čiernymi pazúrmi,
ma škriabu až do kosti,
bez pocitu viny,
bez známky ľútosti.
Trhajú mi srdce,
krvácam až kým more sčervenie,
a lapám po dychu,
až kým mi pretnú poslednú žilu.
Už čakám, kedy obloha zčerná
mračnami a vzbĺkne búrkou,
kedy mi odumrie posledná bunka,
a smrť učiní moju dušu slobodnou.
Komentáre