Dážď mi klope na hrdzavú parapetu,
ako pútnik snažiaci sa dostať ku mne dnu,
v nepravidelnom rytme prírodného bluesu,
si pomaly vyťukáva cestu až do mňa dnu.
Opatrne nazriem k oknu a odklopím žalúzie,
pozriem na prázdnu ulicu bez ilúzie,
pouličné lampy do toho prázdna tupo svietia,
a tmavá obloha nad nimi nezúčastnene plače.
Ani list na strome sa nepohne,
všetko stojí akoby namaľované na plátne,
oziablé konáre sú ako skostnatelé ramená,
ktoré čakajú na láskyplné objatie.
Pár ľudí sa ponáhľa v daždi,
k svojim blízkym, k svojmu domovu,
utekajú preč od jemnej paľby dažďových kvapiek.
Pri pohľade na tú pokojnú atmosféru,
sa mi nostalgia ovíja okolo žalúdka,
a sťahuje sa ako kožený remeň,
asi by som mal ísť preč od okna,
dať si niečo pod zub a roztiahnuť ho.
Štvrtok
15.11.2007 20:28:00
Komentáre